“Starí rodičia sú naozaj originálni - sú tak trochu ako rodičia, trochu ako učitelia a trochu každému z nás priateľom.”
-- Theodore Dreiser
Október je známky ako Mesiac úcty k starším. Venujme preto, nielen počas tohto mesiaca, pozornosť našim starkým. Malé gesto, krátky telefonát, milá pomoc, nečakaná návšteva, či deň plný zážitkov s našimi babkami a deduškami - rôzne podoby zhmotňujúce v sebe jednoduchú ľudskú potrebu spolupatričnosti, blízkosti a lásky pre našich milovaných starkých. Jeseň života môže byť krásnou cestou plnou farieb a odtieňov šťastia, buďme si toho vedomí.
Počas mesiaca október pripravovali žiaci 8.A triedy program plný ľudových piesní, tanca a básní pod názvom Kam Pán Boh nemohol, tam poslal starkých, s ktorým sa dnes - 22. 10. 2025 - predstavili v dennom stacionári v Heľpe. Spoločne sme strávili chvíle plné ľudskej blízkosti a veríme, že aj spestrili dnešný upršaný deň našim milým starkým a starkám. Ôsmaci následne všetkých prítomných potešili nielen prianím a kvietkom, ale aj špeciálnym darčekom, ktorým bola "pošta blízkosti". Tú tvorili krásne listy starých rodičov pre vnúčatá a listy vnúčat pre starých rodičov, ktoré sme napísali špeciálne pre túto príležitosť.
Dúfame, že sa nám dnes podarilo svojou prítomnosťou, entuziazmom, energiou a bohatým programom, ktorý vychádzal zo srdca, potešiť všetkých navôkol.
List starkým:
Milovaní starkí,
po prečítaní vašich listov, zavládlo u nás doma netušené ticho. Také to zvláštne ticho, keď sa v srdci mieša úsmev so slzami. V každom vašom slove bolo cítiť nehu, múdrosť, pokoj a lásku — tú istú, ktorú ste nám dávali po celý život. Lásku vyjadrenú nie slovami, ale zhmotnenú v skutkoch. Ticho, nenápadne, no s obrovskou silou. Chceme vám povedať jedno veľké ĎAKUJEME.
Ďakujeme vám za to, že ste tu vždy boli — s otvorenou náručou, s teplým jedlom na stole, s očami, ktoré nikdy nesúdili, s rukami, ktoré vedeli citlivo pohladiť, s radou, ktorá vždy pomohla. Ďakujeme vám, že ste nás učili trpezlivosti, viere, dobrote a pravde — nie tým, čo ste hovorili, ale tým, ako ste žili.
Chceme vám poďakovať za detstvo, ktoré voňalo po vanilke, jablkách, čaji, po dreve aj po daždi. Za letá, počas ktorých sme s vami behali po dvore, chytali ryby, piekli koláče, hrabali seno, stavali búdky pre vtáky či len tak sedeli pri ohni a počúvali vaše príbehy. Za to, že ste nás naučili vážiť si prácu, pokoj, ticho, láskavosť, rodinu — a všetko, čo sa kedysi zdalo len samozrejmosťou.
Ďakujeme za rozprávky, ktoré si nám, starká, šepkala do vlasov, a za príbehy, ktoré si nám, starký, rozprával večer pri stole. Za ruky, ktoré nás držali, keď sme padali — doslova aj obrazne. Za smiech, za vôňu vášho domova, za objatia, v ktorých bolo vždy miesto pre každého z nás.
Vy dvaja ste náš tichý prístav. Kým sa svet okolo nás mení, vy ostávate — pokojní, múdri, láskaví, chápaví. A hoci o láske nikdy veľa nehovoríte, všetko, čo robíte, z nej vyrastá - a my to cítime. My to vieme. Sme touto láskou dotknutí.
Viete, starkí… keď sa povie „domov“, nevidíme len steny, dvere či nábytok. Vidíme vás. Vidíme starkú, ako sedí pri okne s čajom v ruke a usmieva sa, keď prichádzame. Vidíme starkého, ako na verande drží hrnček kávy a čaká, kedy otvoríme bránku. Vidíme vaše oči — tie, ktoré hovoria viac než slová.
Staroba vám pristane. Ste krásni — tou krásou, ktorá prichádza zvnútra, krásou pokoja, dobroty a lásky, ktorú ste si navzájom dávali a ktorou ste obdarovali aj nás. Sľubujeme, že vás budeme nosiť vo svojich srdciach — v každom recepte, ktorý po vás ostane, v každom slove, ktoré budeme hovoriť ďalej, v každom kúsku zeme, ktorého sa dotkneme s rovnakou úctou, akú ste nás naučili mať.
Vy ste naši starkí. Naša múdrosť, náš základ, náš príbeh, náš prístav. A raz, keď aj my budeme starí, budeme dúfať, že dokážeme byť pre niekoho tým, čím ste vy pre nás. A navždy budete. S vďakou, pokorou a nekonečnou láskou, vaše vnúčatá.